Srí Lanka_Dobrodružstvo začína (Deň prvý a druhý)

Konečne! Deň odletu je tu. Na letisku máme byť o 13tej. Letím spolu s mamou, preto to množné číslo. Vzhľadom na čas odletu mám ráno kopec času, žiadne skoré vstávanie, žiadny stres. Všetko potrebné mám pobalené a nachystané. Mimochodom, kufor mi požičala dcéra, lebo ten jej je vraj krajší ako môj. Dokonca mi povedala, že sa nemám trápiť, ak by sa mu niečo stalo…Je to zlatíčko…

Jediná vec, bez ktorej odchádzam a trošku ma to mrzí, je selfie tyč. Takmer som ju ale mala. Objednali sme ju deň pred odletom. Známy eshop s otravným a upišťaným zeleným mužíčkom mal totiž reklamu “Do polnoci objednáš, do rána v Alzaboxe máš.” Nuž, akosi to nevyšlo. V deň odletu prišla sms, že bohužiaľ, tovar doručia až okolo 13.00 hod., takže odchádzam bez tyče.

Krátko pred nástupom do lietadla sa zoznamujeme s niektorými ľuďmi, ktorí idú s nami. Naša skupina má spolu 20 členov – 18 žien a dvoch mužov. Niektorí sa k nám pridajú až pri prestupe v Dubaji alebo sú už v rezorte, takže sa s nimi zoznámime neskôr.

Cesta z Viedne do Dubaja ubehla pomerne rýchlo. Do ďalšieho odletu máme cca 3 hodiny čas, tak sa poflakujeme. Po čase si vravíme: “Poďme si dať čaj”. V kaviarni pozerám na tabuľu, premýšľam, aký čaj si dám. V tom mi padne zrak na číslo 20. V hlave mi to šrotuje, hovorím si: “Som na letisku, ešte k tomu v Dubaji, ale 20 € za čaj nedám!” Odchdádzame s tým, že si kúpime aspoň minerálku. Pitný režim treba dodržiavať, tak teda vyberám si minerálku. Pri jednej svieti číslo 17. To ako fakt? 17 € za 1,5 litrovú minerálku? Som mierny aquaholik, čiže vodu musím mať stále pri sebe. Smädná som už ako ťava, tak s ťažkým srdcom mierim k pokladni. Keď vám poviem, že sumy boli logicky v miestnej mene a ja som si myslela, že v eurách, budete si ťukať na čelo a to plným právom. Jednoducho, neprepla som sa v hlave, že už nie som doma. Keď si pomyslím, že ten čaj za cca 5 € som si kľudne mohla dať…

Aj táto druhá cesta ubehla rýchlo, keďže väčšinu letu sme prespali. V Colombe, na Srí Lanke pristávame o 8,25 hod. 

Moje modlitby, aby spolu s nami dorazili aj kufre, boli vyslyšané. Som spokojná. 

Na letisku strávime asi hodinu, nakoľko jednej “účastníčke zájazdu” poškodili kufor, tak sa riešila reklamácia.

Je mi neskutočné teplo. Už nech sme v rezorte a vyzlečiem sa z tých teplých vecí. Od rezortu nás ale delia ešte asi 3 hodiny cesty autobusom. 

Pomedzi spánok a bdenie v autobuse sledujem okolitý život.

Na diaľnici ma zaujala dopravná značka “Danger peacock ahead” (Pozor, páv).

Príroda je krásna, všade samé palmy, ryžové políčka, vodné byvoly s bielymi vtákmi na ich chrbte…

Prichádzame do rezortu. Víta nás osadenstvo rezortu a spolumajiteľka, slovenka Mirka, inak lektorka hormonálnej jogy. Na krk nám zavesia náhrdelníky z krásnych žltých kvetov a dostávame tiež osviežujúcu ovocnú šťavu. 

Ideme sa zložiť na izbu, kde ma vesmír skúša, lebo mi nejde otvoriť kufor. Pomóóc, nádych – výdych. Ideme na obed, ktorý celý pretelefonujem s manželom, ktorý mi radí, čo mám urobiť.

Celá nedočkavá zjem svoj obed, aby som mohla jeho rady pretaviť do činov.

Chvalapánubohu sa mi ho podarilo otvoriť.

Prezliekam sa do sarongu a utekám na prvú masáž.

Je to taká privítacia masáž, kde nám pomasírujú hlavne nohy a šiju, lebo tie dostali počas letu najviac zabrať.

Po masáži prichádza ajurvédsky doktor, ktorý mal s každým z nás “pohovor” a  urobil nám diagnostiku, na základe ktorej potom nastavil pre každého procedúry na mieru.

Pýtal sa aké máme ťažkosti, čo si chceme poliečiť. Odvážil si nás, pozrel jazyk, oči, zmeral tlak a cez meranie tepu určil akú konštitúciu máme (váta, pitta, kapha). 

Keďže nás bolo veľa, trvalo to až do večere, po ktorej sme všetci po dlhom lete odpadli do postele.

Pri zaspávaní zbadám malého gekonka. Ten prvý deň to bolo bŕŕŕ, ale po čase som si na nich zvykla, aj keď sme ich na izbe nemali veľa.

Zaspávam pri zvukoch cvrlikania cikád, škriekania opíc a pávov, na pozadí s hukotom mocného oceánu.