Srí Lanka_Deň piaty

Ráno začína “klasikou” ghee maslom a jógou. 

Po procedúrach sa rýchlo naobedujeme a opúšťame brány rezortu. 

Po takmer 2 hodinovej ceste autobusom dorazíme do cieľa našej cesty, na čajovníkovú plantáž spoločnosti Galaboda.

Scenéria plantáže bola úchvatná a dosť “terénoidná”, oproti mojim predstavám.

Krásna, mladá srí lanská sprievodkyňa nás najprv vzala medzi kríky čajovníkov, povysádzané v úhľadných rozostupoch. 

Myslela som, že po anglicky rozumiem dosť dobre, ale tejto dievčinke som absolútne nerozumela…Ešteže naša Andrejka (organizátorka pobytu) jej rozumela a všetko nám prekladala.

Porozprávala nám ako sa čaj pestuje a ako sa spracúva. Zaujímavou informáciou pre mňa bolo, že čierny, zelený a biely čaj je vlastne tá istá rastlina, ale záleží na tom, kedy a ako ju zbierajú a následne spracovávajú.

Vonku na plantáži sme neboli dlho, lebo pršalo a sprievodkyňa nám s úsmevom na tvári povedala, že v takomto období sa v zemi nachádzajú pijavice. WTF? Pome dovnútra, pomyslela som si, keď som si predstavila, že mi po nohách obutých len v šľapkách lezú spomínané tvory. Pijavica vo mne vyvoláva taký istý odpor, ako aj vši. To len taká vsuvka, aby ste vedeli, ktoré zvieratká naozaj nemám rada.

Na nejakom blogu som čítala, že na kríkoch čajovníku bývajú aj červené mravce, ktoré bolestivo štípu, ale zberači sú vraj už na ne zvyknutí. Tiež som sa dočítala, že v rozsiahlych porastoch číhajú aj hady, myši a iné hlodavce. Ďalšie moje veľmi “obľúbené” zvery. Aaach, doteraz to tu bolo všetko také romantické…No nič, potravinový reťazec musí byť…Hlodavce požiera had a hada požiera živočích mungo, o ktorom som doteraz vôbec nepočula. Malý chlpatý tvor je považovaný za najhoršieho nepriateľa hada. Ale dosť bolo zoologického okienka. 

Poďme späť k čaju, kvôli ktorému sme na plantáž prišli. 

Zberači vraj dokážu za jeden deň nazbierať minimálne 30 kg čajových lístkov.

Pri vstupe do továrne sme videli tabuľu s menami zamestnancov, kde si každý deň zapisujú, kto koľko nazbieral a na konci mesiaca vyhodnocujú, kto sa stal najlepším zberačom.

Po prehliadke továrne, kde to vyzerá diametrálne odlišne od našich končín, počnúc skromným vybavením a jednoduchým vzhľadom, po úplne iné hygienické a bezpečnostné štandardy, ako sme zvyknutí tu, v Európe, ideme do obchodu “západniarskeho” štýlu, kde ochutnávame rôzne čaje a podľa toho sa rozhodujeme, ktoré čaje nakúpime. 

Ja som si vybrala čierny čaj s mangom, ibištekom, masala chai a ešte som zebrala pravú cejlónsku škoricu. Mňam!

V obchodíku sme sa zdržali hodnú chvíľu. Potom sme sa už ponáhľali do autobusu, aby sme ešte stihli navštíviť chrám. Kým sme nastúpili do autobusu, odkrútili sme si skupinové fotenie, pri ktorom som sa zasa niečo naučila. Že pávy lietajú! To, že pávy lietajú som vedela, ale myslela som, že lietajú podobne ako sliepky, iba tak nízko…Ale tu pávy sedeli v korunách vysokých paliem. Odpadla som.

Keď sme prichádzali ku chrámu, cestou nás sprevádzala krava, býk, či čo to bolo za zviera. Nebolo nám všetko jedno, aj keď domáci ich berú ako psíkov. V tesnej blízkosti chrámu sme zas zazreli slona. Milujem tieto zvieratá. Ale konkrétne tento bol na reťazi…Nie som typický “zvieratkový” typ človeka, ľudí mám skrátka radšej ako zvieratá, ale pohľad na zvieratá na reťazi, ktoré očividne nežijú šťastný a slobodný život ma dokáže dojať…Slona viedli na nejakú ich slávnosť, za zvukov zvonov a tancov. 

Mladý mních sa nás spýtal, či si chceme s ním zaspievať. Nemali sme veľa času, ale súhlasili sme. Posadali sme si okolo neho, zopli ruky ako pri modlitbe a on nám dal kolovať klbko bielej šnúrky, z ktorej sme si kúsok odmotali a vložili do dlaní. Celý kruh bol tou šnúrkou spojený. Mních potom začal spievať a my sme opakovali po ňom. Bolo to neopísateľné. Po spevoch nám bielu šnúrku uviazal na zápästie. Dojalo ma, keď som si uvedomila, že tu, na ďalekej Srí Lanke, mi viaže mních šnúrku na ruku a žehná nám, aby sa nám v tomto roku splnilo všetko to, po čom túžime, nech žijeme v mieri a neviem, čo ešte všetko…

Som katolíčka, lebo veď ako dieťa v perinke som nemohla vysloviť svoj názor, či ňou chcem byť. Dosť veľký odpor k tomuto vierovyznaniu vo mne prebudila babka, ktorá ma ako zarytá katolíčka nútila chodiť do kostola. Mám v povahe, že do čoho som nútená, to sa mi (z)hnusí. Keď som počúvala tie modlitby, kde sa napr. hovorí “moja vina, moja vina, moja preveliká vina…”, išlo mi od nervov odstreliť dekel. Ako dieťa som nerozumela, prečo sa mám byť do pŕs a odriekať túto modlitbu, keď som nič zlé neurobila…

Pokladám sa za ateistku. Verím vo vesmír, energie, rôzne zákonitosti života. Môj postoj k náboženstvám je ale na samostatný článok, ktorý určite napíšem a bude ma zaujímať, ako to máte vy… Už poviem k tomu len toľko, že východné náboženstvá ma odjakživa priťahovali viac. Príde mi, že tam nie sú takí “násilní” a kárajúci a vyvolávajúci strach. 

Páčilo sa mi, že toho mnícha vôbec nezaujímalo, akého sme vierovyznania a nezaujímala ho naša inakosť. Keď mi mních doviazal šnúrku, spýtal sa ma ako sa volám. Neviem, či sa to pýtal len mňa, ale to isté sa ma spýtalo dievčatko v potravinách, do ktorých sme ešte narýchlo zašli nakúpiť ajurvédsku kozmetiku a rôzne koreniny a potraviny. Dievčatko rozprávalo krásne po anglicky a pozeralo na mňa ako na svätý obrázok. Neviem, či preto, že som blondína a tie na Srí Lanke nevidí asi veľmi často.

Mních nám ešte za smiešnu cenu predal sušené kvety modrého lotosu, z ktorého sa pripravuje čaj. Takýto čaj má euforické účinky, uvoľňuje nervový systém a celé telo. Je dobré ho piť pri meditáciách, či večer, ako podpora navodenia lucidného snívania a k odľahčeniu stresom zaťaženej mysle.

Po nákupoch sme už nasadli do autobusu a ponáhľali sa do rezortu na neskorú večeru.

Bol to krásny deň.

A zajtra nas čaká očistný deň. Som tak zvláštne nervózna ako to bude prebiehať…