Srí Lanka_Deň desiaty a jedenásty

Druhý deň maminho zranenia. Noha ju bolí, ale užíva si oddych a samotu. Aspoň tak to na mňa pôsobí. Už sú to tri mesiace od nášho návratu do reality a ja stále rozmýšľam nad tým, ako by som ten pobyt zhodnotila. S určitosťou chcem povedať, že som veľmi vďačná, že som ho mohla zažiť. Srí Lanka je nádherná krajina. Určite sú takéto pobyty zdraviu prínosné, či už sa bavíme o psychickom alebo fyzickom zdraví. Výborné by určite bolo absolvovat takýto pobyt každý rok. Druhý krát by som ale asi radšej išla sama, nanajvýš s mamou. Áno, áno, aj druhýkrát by som s ňou išla. Aj napriek tomu, čo sa jej stalo a čo som musela riešiť a ako som musela načierať na dno svojich síl. Tých, ktorí ste nečítali predchádzajúce príspevky len upozorňujem, že sa nestalo zas tak nič hrozné (nechcem zľahčovať mamine zranenie, myslím to smerom ku mne), len som veľakrát musela povystupovať zo svojej komfortnej zóny, ale asi to bolo potrebné. Išla by som teda asi bez veľkej skupiny. Tu zas upozorňujem účastníčky zájazdu spolu s organizátorkami, že to nie je žiadna výtka voči nim. Len si myslím, že to “osamotenie” by mi prospelo viac. Ja mám totiž dlhodobo nutkavý pocit byť sama. Občasnú samotu mám rada a aj ju potrebujem, ale v bežnom živote akosi nemám veľa príležitostí, kedy by som si mohla užiť samú seba. Ďalší fakt, ktorý som si uvedomila, že by som uvítala možnosť rozloženia procedúr na celý deň, prípadne zvoliť procedúr menej. Úplne rozumiem, že to nie je možné pri takýchto organizovaných skupinách, len vravím, čo by ma potešilo, keby bolo všetko ideálne a bolo by to možné. Keď sa úplne zasnívam, bola by som v rezorte len ja a maséri, ktorí by mi dávali masáže, kedy by to mne vyhovovalo…Nesmejte sa, v snoch je dovolené všetko 🙂

Dobre, úvod v podobe úvahy o dokonałam pobyte máme za sebou…

Keď som išla z procedúry, zbadala som hada ako nepohnute stojí so vztýčenou hlavou. Sama zo seba som bola prekvapená, že som sa ho nezľakla. Asi preto, že sa fakt vôbec nehýbal. Zamestnanci rezortu ho vzali a dali mimo rezort, aj keď nebol jedovatý. Urobili tak asi kvôli nášmu psychickému zdraviu…Kolegyňa mi povedala, že keby sa to stane jej, zbalí sa a ide domov 🙂

Po obede sme išli na výlet. Navštívili sme budhistický chrám Mulkirigala. Chrám je vybudovaný v skale týčiacej sa uprostred tropickej zelene. Na vrchu nás čakal prekrásny výhľad. Bolo tu 7 jaskýň so svätyňami. Tieto svätyne boli umiestnené na skalných terasách, ku ktorým viedlo 500 schodov. Bola to makačka, ale dali sme to! Po ceste nád sprevádzali zvedavé opice a míňali sme sa s miestnymi veriacimi, ktorí do chrámu mierili za modlitbou a meditáciou. Pri východe nám mních na ruku zaviazal šnúrku, pri viazaní ktorej odriekal každému mantru-modlitbu a na záver v angličtine povedal “God bless you a long life” (Boh Ti žehnaj dlhý život). Tak dúfam, že sa dožijem tej stovky, ako to mám v pláne 🙂

Na vrchole bol dych berúci výhľad. Náš výstup bol odmenený krásnym západom slnka. Hodnú chvíľu sme si tieto krásy užívali, popri tom sme rozjímali a tiež sme si zaspievali. Ja teda len v duchu, lebo som nechcela kaziť krásnu chvíľu 🙂 Po ceste späť, v autobuse panovala veselá a rozjarená nálada. Po večeri som odkväcla do postele a spala ako zarezaná.

Na ďalší deň, čo bol tretí deň maminho zranenia, bola už mama dosť nervózna, že sa jej to pomaly hojí. Snažila som sa ju ukľudniť, že sa to lieči prírodnou cestou a teda to dlhšie trvá. Chlácholila som ju, že to nevyzerá tak zle, pokúšala som sa ju pozitívne naladiť a keď to vyzeralo, že mi aj verí, príde jedna účastníčka zájazdu a zhíkne: “Bože, hrozné to máš!” Skoro som ju zabila 🙂

Podvečer sme išli na pláž na miešané, samozrejme nealkoholické drinky, resp. čerstvé štavy z ovocia. Zase raz sme sa kochali krásnym západom slnka a počvachtali sme sa trošku v mori. 

Po večeri sme robili “Vision board”, teda nástenku vízií na tento rok. Pri tejto aktivite sme sa veľa rozprávali a srandovali. Bol to príjemne strávený čas, kedy sme sa dozvedeli viac o svojich snoch a túžbach.