Srí Lanka_Deň tretí

Vstávame pomerne skoro. Už o 6.30 nám na dvere klopú mládenci, aby nám podali dva poldecáky. Samozrejme nie s alkoholom. Musíme (chceme) do seba kopnúť “Ghee – prepustené maslo”. Dá sa povedať, že ide o najdokonalejší konečný produkt mlieka, tzv. “zlato ajurvédy”. V Indii sa považuje za posvätné a symbolizuje hojnosť a prosperitu v živote.

Nie je to nič extra chutné, teda aspoň mne to veľmi nechutilo, ale pila som už aj väčšie hnusy. Pomáhalo mi, keď som si zapchala nos. Po vypití ghee masla som si ústa vypláchla horúcou vodou. Tá na seba naviazala olejnatú pachuť a už bolo dobre. Mimochodom, teplú vodu máme stále k dispozícii a máme ju piť hlavne tento prvý týždeň, kedy telo pripravujeme na očistu. 

Ešte pred raňajkami absolvujeme jógu. Nie som veľmi športový a ani disciplinovaný typ. Doma sa neviem “dokopať” do pohybu, ale musím uznať, že takéto ranné ponaťahovanie nie je vôbec zlé. Pekne ma to naštartovalo do nového dňa. 

Po cvičení hopsa hejsa na raňajky. Skladajú sa len z ovocia a sú výborné. Ovocia je dosť, takmer ho nevládzem zjesť. Na záver sa treba ešte popasovať s “medicínou”, ktorú doktor namiešal každému individuálne. Je vo forme malých guličiek pripomínajúcich klasické čierne korenie. Guličky zapíjame nejakým bylinným nápojom, ktorý vyzerá ako káva zo zlej kaviarne. 

Interným vtipom bolo tváriť sa, že si sŕkame fajnovú kávičku. Ja kávu nepijem a teda mi nechýbala, ale zarytí kávičkári mali prvé dni čo robiť. 

Prezeráme si svoj prvý rozpis procedúr. 

Ako prvá je masáž hlavy – M.I.L.U.J.E.M – táto procedúra bude určite patriť medzi moje topky. 

Vlasy mi potreli olejom, čiže hneď od rána sa môžem rozlúčiť s upraveným vzhľadom.

Mimochodom byť neupravená, rozumej byť nenalíčená a nemať upravené vlasy, to bol pre mňa dosť výstup z komfortnej zóny. Každým dňom sa to však zlepšovalo…Dávam sem aj fotku, kde mám tie mastné vlasy, to prosím mega oceňte, lebo donedávna by som neverila,  že budem niečoho takého schopná.

V poradí druhou a tiež mojou veľmi obľúbenou masážou bola masáž chodidiel.

Doma v týchto masážach budem pokračovať, lebo s vlasami sa mi hráva dcéra a chodidlá mi masíruje môj drahý manžel. Nebudem menovať všetky masáže tohto dňa, ale napríklad krk, plecia a chrbát mi dali zabrať. Rozmasírovať totiž stuhnuté európske telo, ktoré sedí 8 hodín za počítačom nie je nič jednoduché a celkom ma to bolelo. Ale viem, že keď sa to rozmasíruje, bude dobre.

Medzi procedúrami ležíme pod palmami v ajurvédskom centre a len tak “sme”. Musíme byť ticho, aby sme nerušili tých, ktorí si práve užívajú masáže.

Ako tak ležím rozmýšľam čo to počujem za zvuk. Akoby niečo padalo z veľkej výšky. A zrazu vidím chlapíka “oberať” kokosy. Za pár sekúnd vylezie na vysokú palmu a odreže zopár kokosov. Kokso! A dole na zemi ďalší chlapík nakladá úrodu do fúrika. Trošku iná oberačka ako u nás.

Pred večerou máme uvítací-zoznamovací “kruh”, kde každý zdieľa svoju “príčinu” prečo sem prišiel. Bolo zaujímavé a zároveň dojímavé počúvať všetky tie príbehy. Opakoval sa motív  “myslieť na seba”, “nestarať sa len o rodinu”, “nechodiť len do práce, ale urobiť aj niečo pre seba, aby som potom mala energiu robiť niečo pre iných, pre rodinu”.

Ja som plačky vyrozprávala svoj príbeh, o ktorom som písala v predchádzajúcich príspevkoch.

Po kruhu ideme na večeru. V krásnej vonkajšej jedálni je jeden dlhý stôl a 3 malé, ku ktorým sa zmestia 4 ľudia. Už druhý deň to tak vyšlo, že sedíme s mamou pri tom malom stole, kde je prestreté len pre pre 2 osoby.  Je logické, že ženy, ktoré sa poznajú si sadajú spolu. Niežeby som si s mamou nemala čo povedať, ale rada by som sa bližšie spoznala aj s ostatnými. Preto si zaumienim, že zajtra to poriešim, lebo sa nechcem cítiť odtrhnutá od diania a nebodaj cítiť nejakú krivdu.

Voľakedy by som to dusila v sebe a nič by som nepovedala. Učím sa postaviť sa za seba a povedať si, keď ma niečo serie. A v tejto spoločnosti som nemala strach, že to niekto zoberie osobne, bude sa urážať, alebo čosi podobné. I keď by mi vlastne bolo jedno keby sa niekto urazil…Krásne sa to poriešilo. Organizátorky Andrejka a Kristínka, (mimochodom veľmi empatické osoby, ktoré pri najmenšom náznaku problému ihneď “zakročili” a preto sme boli véééľmi pohodová skupina. Povedala to na záver aj majiteľka Mirka) povedali, aby sme si zakaždým sadali k niekomu inému, aby sme vždy mali po ľavej aj pravej strane iného suseda. Výborný nápad.

Bol to dobrý tréning aj do bežného života, lebo poväčšinou si ideme tie svoje vyšľapané chodníčky a konáme rigidne, čo nás oberá o nové poznatky a zážitky. Ja som si už dávno dala výzvu “vystupovať z komfortnej zóny”… Je to makačka, nie vždy sa mi do toho chce, ale stojí to za to!

A inak bolo úsmevné pozorovať hlavne ten prvý deň, ako sú ľudia zaskočení, keď si nemohli sadnúť vedľa svojho známeho, lebo tam už sedel niekto iný. Ale pribúdajúcimi dňami sa tieto rozpaky úplne rozplynuli…

P.S. Na fotkách by som rada upriamila pozornosť na krásnu maľbu na nočnom stolíku. Je od našej milovanej, ktorá mi ten obraz doslova nanútila, nech si ho zoberiem. Som rada, že som si ho nakoniec zobrala, lebo ma krásne spájal s domovom…